kyberized

Internet dnes je iný, ako bol internet pred dvadsiatimi rokmi. V minulosti bol internet o protokoloch. Niekto navrhol protokol a pokúšal sa ho presadiť. Ak sa mu podarilo osloviť dostatok ľudí, ktorí preň vyvíjali a ktorí ho používali, presadil sa, ak nie, upadol do zabudnutia. Cieľom zbohatnúť, ani presláviť sa. Kto si dnes spomenie, kto stál za protokolmi http, irc, pop či smtp? Cieľom ich tvorcov bolo vytvoriť riešenie, ktoré sa ujme, ktoré umožní robiť na internete pohodlne niečo, čo sa dovtedy nedalo, alebo niečo, čo sa dalo, umožní robiť lepšie.

Na rozdiel od minulosti, dnešný internet nie je o protokoloch. Je o službách. Moderný vývojár si nepovie: „Idem napísať protokol na zdieľanie fotografií“. Moderný vývojár založí firmu a vytvorí Instagram. Internet dnes obsahuje dostatok používateľov na to, aby boli vytvorili dostatočne veľký trh pre komplexné riešenia s vlastným plánom a samozrejme biznis modelom. Zmyslom protokolov je, aby to, čo som navrhol, mohol vyvíjať každý. Zmyslom služieb naopak je, aby som s ňou prišiel skôr, ako niekto iný.

Dôsledkom je bublina, v ktorej každý deň vzniká množstvo navzájom nekompatibilných internetových služieb. Priatelia z Facebooku automaticky nevidia, čo ste pridali na Twitter, fotogaléria na Flickri neobsahuje fotky z Instagramu a Pinterestu a podobne. Uzavretý charakter masových sociálnych sietí ako Facebook a Twitter má však aj iný, vážnejší nedostatok. Služba, ktorú kontroluje jedna firma, sa stáva zraniteľnou a existujú tiež do rôznej miery oprávnené obavy o bezpečnosť.

Politická sila sociálnych sietí

Počas revolúcií v posledných rokoch zohrali sociálne siete bezprecedentnú úlohu v mobilizovaní más k spoločným akciám. Efektivita a rýchlosť komunikácie, ktorú umožňujú, predbehla všetko, s čím sa ľudstvo v minulosti stretlo. Priebeh revolúcie v Egypte mohli sledovať novinári na celkom svete cez Twitter v reálnom čase. Štátna televízia sa zbytočne mohla snažiť šíriť dezinformácie o nenásilnom počínaní polície, keď v tom čase boli dávno autentické komentáre a fotografie priamo z miesta na Twitteri a videá polície a milícií na YouTube.

Sociálne siete sú dnes natoľko masové, že sa z nich stala potencionálna politická sila, ktorú viac nemožno ignorovať. Zároveň sú však odkázané na spoločnosti, ktoré ich prevádzkujú a ktoré ich môžu kedykoľvek zmeniť, obmedziť, vypnúť alebo poskytnúť údaje o svojich používateľoch tretím stranám.

Riešenie?

Predstavte si, že by e-mail bola komerčná služba, ako napríklad Facebook. V rámci tejto služby by ste mohli poslať e-mail iba tým ľuďom, ktorí by využívali tú istú službu. Niečo, ako keby ste s Gmailom mohli poslať e-mail iba na adresy @gmail.com. Možno by tá služba bola podobne úspešná ako Facebook a časom by ju používal každý, takže by to nebol problém. Čo ak by sa však následne zistilo, že jej prevádzkovateľ číta Vaše e-maily a predáva ich reklamným spoločnostiam? Službu by ste nemohli len tak opustiť, najmä nie, ak by tam boli všetci Vaši známi alebo či nebodaj pracovné kontakty.

Sú však takí, ktorí sa domnievajú, že práve tak, ako môže byť protokolom a nie službou e-mail, ním môže byť aj sociálna sieť. Hlasy volajúce po takomto protokole mocnejú najmä v posledných mesiacoch potom, ako Twitter prijal niekoľko široko kritizovaných zmien a rozhneval tak množstvo používateľov.

Práve o to sa pokúša protokol s názvom Tent. Tent umožňuje vytvoriť si sociálny profil, publikovať statusy a sledovať statusy druhých podobne, ako Twitter. Je tiež možné doprogramovať rôzne stupne súkromia, zdieľanie fotiek a mnoho ďalšieho. Čo je však hlavné, protokol vytvára tzv. distribuovanú sociálnu sieť, kde rôzne servery komunikujú medzi sebou podobne, ako v prípade e-mailu. Ak niekomu nevyhovuje Tent server, na ktorom je registrovaný, môže prejsť inam, alebo prevádzkovať svoj vlastný a vziať si pritom so sebou všetky kontakty, followerov a priateľov, ktorých mal predtým. Naďalej môže sledovať, čo píšu a oni môžu čítať jeho statusy práve tak, ako predtým. Dokonca si ani nie je potrebné zmeniť adresu, ako v prípade zmeny poskytovateľa e-mailu.

Za všetko hovorí otázka v sekcii FAQ na Tent.to:

Môžem finančne podporiť Tent?

Tent potrebuje Teba, nie tvoje peniaze.

Protokol sa stáva úspešným vtedy, keď je využívaný. Tent je vo veľmi rannom štádiu. Podporuje zlomok z toho, na čo je zbehlý používateľ Twitteru zvyknutý. Jeho cieľom je však vyriešiť problém, ktorý by nás rozhodne mali zaujímať. Ja už na Tente som, môj účet je: maroszofcin.tent.is. Pridáte sa aj vy?

Komplexné zhrnutie ešte len príde, no jedna vec mi po poredstavení nového iPhone a ďalších produktov vŕta v hlave. Už dlhšie sa vedelo, že Apple podľa všetkého do nového telefónu pridá skoro 4-palcovú obrazovku, ktorej pomer bude skoro 16:9.

V máji som na MacBlogu zhrnul dôvody, prečo by to bol od Apple zvláštny krok a tie stále platia. Napriek tomu sa v Cupertine takto rozhodli. Prečo?

Ak by ideálna uhlopriečka pre iPhone bola 4 palce, boli by ju tam dali už v roku 2007. Veď technologicky to nebol o nič väčší problém, ako teraz. Naopak, v zariadení by bolo viac miesta na ďalšie komponenty, ak by boli jeho celkové rozmery väčšie.

V uvedenom článku som okrem iného citoval Dustina Curtisa, ktorý ukázal, prečo je práve 3,5 palca ideálny rozmer na ovládanie jednou rukou.

Takže Apple včera znížil ergonómiu, len aby zväčšil displej.

Ten so sebou prináša výhody i nevýhody. Moja teória je, že k číslu 3,5 a pomeru strán, aký mal predošlý displej iPhone, Apple dospel ako k ideálnemu rozmeru displeja.

Čo sa od vtedy zmenilo? Veľkosť ruky to nebude. A ani sa nezdá, že by sa Apple predtým pomýlil. Zmenila sa konkurencia. Väčšina obrazoviek smartfónov v roku 2007 mala 2,5 až 3 palcov. Dnes takmer žiandny z najnovších rivalov iPhone nejde pod minimálne 4,5 palca, často ešte oveľa viac.

Je väčší displej vždy lepší? Rozhodne nie. Je menej niekedy viac? Asi áno. Vedenie kalifornskej firmy však podľa všetkého dospelo k tomu, že telefón so štvorkou v kolónke uhlopriečka stojí za mierne zhoršenú ergonómiu a dokonca, za prvé zväčšenie rozmerov zariadenia v od jeho vzniku. Niekto si povie, že Apple predsa na konkurenciu nehľadí. Tak ako potom prišiel na svet iPad mini?

Spôsob, akým Apple vyriešil svoju dilemu, bolo zachovanie šírky a zväčšenie na výšku. To bol najlepší spôsob, ako zachovať čo najviac z idelálnej ergonómie (kde je šírka kľúčová, napr. pri písaní na klávesnici) a zároveň vyzerať lepšie v porovnaní s ostatnými. A niektoré výhody ako bonus, napríklad viac obsahu na výšku, tiež nezaškodia.

Zároveň treba podotknúť, že hoci je telefón vyšší, jeho celkový objem sa zmenšil, vďaka menšej hrúbke. Preto Phil Shiller nezavádzal, keď na javisku povedal, že nový iPhone nie je iba doposiaľ najtenší a najľahší, ale aj najmenší.

V minulosti som mal v Google readeri samostatný adresár obsahujúci stránky ako MacRumors, 9to5Mac, Apple Insider, Cult of Mac, ArsTechnica, Life Hacker a niekoľko ďalších.

Postupne ale popri ňom začal vznikať adresár druhý, s konkrétnymi menami a prevažne blogmi, ako napríklad Daring Firebal, Parislemon, Marco, Shawnblanc, Minimal Mac a aj tých niekoľko zdrojov z konvenčných webov boli v rámci možností samostatné RSS feedy na toho ktorého autora. Nakoniec som si uvedomil, že prvý adresár vlastne už ani nepotrebujem. Označil som ho a vymazal. Doteraz mi nechýbal ani raz.

Pri písaní si veľmi nezakladám na rýchlosti. Aby som to trochu vysvetlil: Nesnažím sa byť prvý, kto s danou informáciou príde. Radšej pár dní počkám, aby som veci zhrnul a ak sa nič zaujímavé nedeje, dám na papier (na obrazovku) skôr vlastnú úvahu, než aby som sa za každú cenu snažil predbehnúť konkurenciu. Preto mi neprekáža, že na blogoch sú častokrát reakcie na spravodajstvo z tradičných webov a tak sa o mnohých veciach dozvedám takpovediac „z druhej ruky“.

Na rozdiel od bežných spravodajských portálov sú podľa mňa blogy úprimnejšie. Neviem, nakoľko ktorý IT web kladie dôraz na objektivitu, no na blogoch nič také neplatí a platiť nemusí. Podávajú otvorene subjektívne postoje, ku ktorým možno zaujať stanovisko.

V dobe, kedy je otázkou pár kliknutí začať publikovať na internete vlastný obsah, strácajú klasické médiá svoj monopol nie len na sprostredkovanie, ale i na analýzu informácií. Je síce pravda, že 99 % takto publikovaného obsahu nestojí za nič, no to zvyšné jedno percento dokáže do veľkej miery úlohu tradičných webov v oblasti IT zastúpiť¹. Dokazuje to aj ich rentabilita, keďže väčšina z blogov, na ktoré som vyššie odkázal, nie len prináša kvalitné informácie, ale aj produkuje zisk.

iMac patrí k tým modelom, ktoré sú aktualizované približne jedenkrát ročne, zvyčajne v prvej polovici roku. Nestalo sa, no nestrácajme nádej, že tento rok predsa len nebude priestupný.

Pri aktualizácii sa zvyčajne čaká na nový rad CPU. Intel začal ponúkať prvú várku Ivy Bridge procesorov koncom apríla 2012. To bol prvý dátum, kedy sa mohol nový iMac objaviť.

V apríli sa nič nestalo a tak sa napäté očakávania presunuli k júnu, kedy mal Intel vydať zvyšné modely novej rady a taktiež v tomto mesiaci býva WWDC, pri ktorom Apple predstavuje nové produkty.

Na WWDC o iMacoch nepadlo ani slovko, tak sa ľudia náhlili na stránky Apple, či náhodou neboli aktualizované v tichosti, ako to býva u Apple niekedy pri menších zmenách v ponuke zvykom.

Značka „new“ vedľa Mac Pro vzbudila na okamih nádeje, no keď oči preskočili z Mac Pro na iMac, nasledovalo sklamanie. Stále ten istý, už 409 dní (!) starý model v ponuke.

Až o rok?!?

Ďalším krokom bolo rýchle vyťukanie stránok s poslednými Apple „rumormi“. A tu to stálo: E-mail priamo od šéfa Apple jednému zákazníkovi, v ktorom prezrádza, že ďalšie modely budú až o rok.

— Čo? O rok? To nemôže byť pravda. To musí byť omyl!

A veruže aj bol. Zakrátko bola správa aktualizovaná – vzťahuje sa iba na Mac Pro.

— Uff, ešte že tak. Ten aj tak už dnes nikoho nezaujíma.

O dva dni MacRumors priniesol správu o tom, že už skôr uniknuté výkonové testy nového iMacu do veľkej miery sedia s MacBookom Pro s podobnou konfiguráciou, čo pridalo predošlým testom na spoľahlivosti.

To bola zatiaľ posledná správa o iMacu. Zrejme sa ich ešte ale zopár dočkáme.

Na čo Apple čaká? Ak ide o CPU, všetko potrebné je už vonku. Je to niečo iné? Retina? Tá zatiaľ ťažko bude za únosnú cenu v ponuke pre tak veľké modely. Nový povrch displeja? Možno, ale že by to trvalo tak dlho? A prečo potom nie je aktualizovaný aspoň Mac Mini, veď ten obrazovku ani nemá!

Môj tip je OS X Mountain Lion. Apple snáď čaká, kým bude v júli oficiálne vydaný, aby mohol nové modely predávať už s ním na palube. To je posledná nádej. Ak 31. júla nebude na Apple.com dole visieť obrázok „The new iMac“, definitívne nastal čas robiť si starosti.

Mám rád podcasty. To sú tie niekoľko-minútové až niekoľko-hodinové audio a video programy na internete, ktoré výrazne spropagoval Apple, keď pridal podporu pre tento typ obsahu do svojho prehrávača iTunes 4.9. Podcasty sú v podstate internetovou alternatívou televíznych či rozhlasových relácií na internete. Vzhľadom na to, ako jednoducho sa dá podcast publikovať, sú ich autori často nezávislí jednotlivci či menšie spoločnosti bez prepojenia na veľké mediálne skupiny.

Asi prvý podcast resp. v tomto prípade „vodcast“, ktorý som pravidelne sledoval, bol český Digit, ktorého autormi sú Petr Mára a Honza Březina. Čaru podcastov som však naplno prepadol, až keď som sa dozvedel, že na jednom z nich sa pravidelne zúčastňuje autor Daring Fireball, John Gruber.

The Talk Show som začal počúvať pravidelne asi pred pol rokom. Donedávna bol tento podcast súčasťou siete 5by5, ktorú zakladal a väčšinu z jej relácií aj moderuje Dan Benjamin.

Na rozdiel od Digitu The Talk Show a všetky pravidelné podcasty od 5by5 sú iba zvukové. Nikdy som veľmi nepočúval rozhlasové relácie. Som generácia, ktorú celý rozhlas akosi obišiel a jediný hovorený obsah z rádia, na ktorý si spomínam, boli rozprávky pred spaním a dnes tak akurát správy na SRo 1 v aute.

Kde a čo počúvam

Práve vďaka 5by5 som prepadol času počúvania. Počúvanie vytvára ohromný priestor pre mobilitu. Skoro nikdy nepočúvam doma za stolom. Počúvam v električke, v obchode, keď umývam riad alebo upratujem.

Po The Talk Show som prirodzene skúšal ďalšie programy z ponuky 5by5. Obľúbil som si Build and Analyze, kde je Danovym hosťom Marco Arment, tvorca Instapaperu. Občas, i keď skôr zriedka, si vypočujem Hypercritical s Johnom Syracusy z Ars Technica či B&B. Z vodcastov si občas pozriem nie najhorší iPad Today.

Áno, všetky podcasty tak nejako súvisia s IT a s Apple. Existujú samozrejme mnohé iné. Skúšal som náučné podcasty, či podcasty na rôzne politické a spoločenské témy, no nikdy som si ich veľmi neobľúbil. Akosi mi tento formát sadne práve k IT. Možno je to aj tým, že je to téma pre mňa oddychová a k podcastom sa dostávam práve v čase a na miestach, kde je moja koncentrácia nižšia.

The Talk Show a 5by5

Ako som písal, The Talk Show bola súčasťou 5by5. Roky vzájomnej spolupráce sa len pred pár dňami skončili a John Gruber svoj podcast preniesol inam. Teraz je súčasťou Mule Radio Syndicate a namiesto Dana ju moderuje sám John, ktorý si vyberá rôznych hosťov.

Pôvodná zostava The Talk Show sa rozpadla celkom nečakane. 18. mája všetci čakali na novú časť, no tá sa neobjavila. Nasledovala správa na blogu potvrdzujúca, že The Talk Show na 5by5 končí, nejaké tweety a postupne nejaké tie vyjadrenia jej hlavných protagonistov.

Práve o tomto som chcel pôvodne písať. Chcel som dopodroba rozobrať celú „kauzu“, jednotlivé správičky a vyjadrenia a prísť na koreň tomu, čo sa vlastne stalo. Keď som ale začal, uvedomil som si, že to je vlastne jedno. Život také veci občas prináša. Dan zverejnil krátky komentár. „Je to len podcast. Jeden z mnohých.“ Hovorí v ňom. Určite to minimálne pre neho nebol „len podcast“, ale snažiť sa na silu vytvárať kauzu z niečoho, za čo ju nepovažujú ani tí, ktorých sa to týka najviac, to nie je nič pre mňa.

The Talk Show pokračuje a ja som sa s radosťou prihlásil na jej nový stream. Zároveň sa už neviem dočkať pondelka, aby som si vypočul ďalší Build & Analyze s Danom a Marcom. Kiež by bolo show podobného formátu viac i u nás.

Dlho mi unikal zmysel iPad púzdier so vstavanou klávesnicou. Zbytočne pridávajú iPadu na váhe a snažia sa z neho urobiť niečo, čo nie je – malý notebook. Ak niekto chce malý notebook, môže si predsa kúpiť MacBook Air či netbook.

Na iPad existuje pritom mnoho externých klávesníc, ktoré nie je potrebné zabudovať do púzdra a vytiahnete ich, iba keď ich naozaj potrebujete.

Má to však jednu nevýhodu, ktorú som si uvedomil len nedávno, keď som zvažoval, či by som vedel fungovať tak, aby som mal desktop v práci a mimo nej (teda aj doma) iba iPad.

Tou nevýhodou je, že iPad s externou klávesnicou si nepoložíte na kolená či na posteľ. Klávesnica nie je zároveň aj stojan tak, ako na laptope. A toto práve riešia obaly s klávesnicou. Môžete písať článok vo vlaku či odpovedať na maily z postele. Veľmi pohodlné.

Väčšina z nich žiaľ vyzerá hrozne. Výnimkou je tento krásny koncept s názvom Bridge, ktorý sa momentálne snaží získať financie na sériovú výrobu. Pevne verím, že sa mu to podarí. Určite o ňom budem vážne uvažovať.

A ak by mu to náhodou nevyšlo, zvažujem tiež Smart Keyboard od M.I.C Store. Aj keď už to nie je ono, všetky ostatné obaly s klávesnicou sú od týchto dvoch na hony vzdialené.

Tweetbot bol včera aktualizovaný na verziu 2.2. Najväčšou novinkou je synchronizácia Timeline, správ a mute filtrov cez iCloud.

Have you been wanting iCloud syncing of Timelines, DMs and Mute filters? Head to the AppStore and grab version 2.2 with that and more.

— Tweetbot for iOS (@tweetbot) April 6, 2012

Nikdy som sa netajil tým, že Tweetbot je môj obľúbený iOS Twitter klient. Na synchronizáciu som doteraz využíval Tweet Marker, nad ktorým som sa minulý mesiac rozplýval na MacBlogu.

Výhodou Tweet Marker je multiplatformnosť a narozdiel od synchronizovania cez iCloud tak môžete mať aktuálnu pozíciu v Timeline aj na desktope. Ako som už písal v článku o ňom, nie vždy to je však bez komplikácií a niekedy aktuálnu polohu správne nenačíta.

Navyše sa ukázalo, že som Osfoora kupoval asi zbytočne. Ako jeden z mála klientov na Mac Tweet Marker podporuje a má aj viaceré iné skvelé vlastnosti (myslím, že je doteraz možno najlepší Twitter klient pre Mac OS X), ale Twitter na počítači mi aj tak akosi nesedí a skoro vôbec som ho nepoužíval.

Skúsim teraz pár dní testovať synchronizovanie cez iCloud medzi iPhonom a iPadom a možno napíšem niečo viac o tom, ako to funguje. Zatiaľ som to skúšal len pár minút a poloha v Timeline sa synchronizovala bez problémov. Rýchle správy vyskúšam, až keď nejakú dostanem a mute filtre nepoužívam, takže ma ani veľmi nezaujímajú.

Nedočkaví si prvé skúsenosti môžu prečítať napríklad na MacStories a každú chvíľu by sa mal objaviť článok detailne popisujúci funkciu na blogu Tapbots.

Fero Volár (alian.info):

Posledná bašta padla – k dispozícii je verzia pre Android. Už nič nebráni tomu, aby každý a všade ukazoval, aký je umelec.

Určite má zmysel brať Instagram ako aplikáciu, ktorá u hociakého puberťáka s telefónom vyvolá dostatočný pocit sebavedomia na to, aby svoje najnovšie umelecké výtvory publikoval kde sa dá. A v tomto zmysle ju má zmysel aj neznášať. Najmä z pohľadu niekoho, kto rozumie profesionálnej fotografii a má ju rád.

Myslím si však, že viem ponúknuť aj iný pohľad na vec. Podľa mňa to nie je tak, že predtým, ako prišiel Instagram, boli všade publikované len fotky zo zrkadloviek, ktorých autori boli profíci alebo aspoň poloprofíci a tí s obyčajnými kompaktami a mobilmi si svoje fotky nechávali pre seba. Veď nakoniec už dlhší čas najviac fotiek na Flickri pochádza nie z nejakej zrkadlovky, ani z kompaktu, ale z iPhonu.

Preto si nemyslím, že čo najväčšie rozšírenie Instagramu zahltí web stupídnymi amatérskymi fotografiami. On už nimi dávno zahltený je. Ak tí istí ľudia, čo doteraz zdieľali každú blbosť, ktorú odfotili, ju teraz odfotia cez Instagram a pridajú na ňu aspoň nejaký pekný filter, bude internet naďalej zahlcovaný aspoň o trošku krajšími fotkami.

Skúsených fotografov sa to myslím tiež nedotkne. Tí majú svoje stránky, svojich fanúšikov a ich výstup predsa v konečnom dôsledku hovorí sám za seba.

Inak, s tým Instagramom pre Android možno predsa len trochu poklesne kvalita fotografií po technickej stránke. Ak má dnes Instagram viac ako 30 miliónov používateľov, s Androidom to číslo môže ľahko narásť ešte podstate vyššie. Ukazuje sa však, že pri rovnakom nastavení v Instagrame produkujú aj najlepšie Android telefóny oveľa horšiu kvalitu, ako to možno vidieť napríklad tu.